Náš klub

Zo spomienok pán Jozefa Šnirca st.

Na vznik prievidzského aeroklubu si spomínam v takýchto súvislostiach.
Myslím si, že myšlienka na vznik aeroklubu sa zrodila u Jozefa Gleska. Jozef Glesk pôsobil v štyridsiatych rokoch v Slovenskom centre plachtenia na Straníku pri Žiline, ako učiteľ lietania. Po zániku centra na Straníku sa presťahoval do svojho rodného mesta Prievidza. S myšlienkou založiť aeroklub oslovil bývalého vojenského letca Jána Grossa a Ing. Jána Bartoša. Postupne sa k týmto trom pridali ďalší nadšenci ako boli Vladimír Smetana, riaditeľ učňovskej školy, lekárnik Michal Borský, Peter Dubina, Rastislav Králik, Ladislav Tulík, Štefan Michalík.

Za vznik aeroklubu sa považuje dátum na dopise, ktorým zo strany majiteľa pozemku ZDA Partizánske bolo povolené používať ďatelinové pole po zbere úrody v dĺžke 600 m na vzlety a pristátia lietadiel. Prvé lietadlo, ktoré aeroklub dostal bolo Z–22 Junák OK-EJL, ktoré hangárovalo v Partizánskom. Na nedeľné lietanie sa vždy preletelo do Prievidze. V roku 1950 sa začalo so stavbou hangára. Hangár bol postavený zväčša brigádnicky. Jedným z dodávateľov brigádnikov bol riaditeľ učňovskej školy Vladimír Smetana. Ja som sa tiež dvakrát zúčastnil brigády pri stavbe hangára ako učeň. V roku 1951 po nedeliach pokračovalo lietanie a lietadlo Z–22 už aj hangárovalo v ešte nedokončenom hangáre.

V septembri 1951 sa zúčastnili na plachtárskom výcviku v Partizánskom prví adepti lietania z Prievidze. Boli to Oto Bakaj, Rudolf Bielik, Ján Brndiar, Rudolf Glesk, Vladimír Glesk, František Vážan a Ján Žňava. Vedúcim kurzu bol Ján Mičica, inštruktori Viliam Hudec a Ján Višňovec. V priebehu roku 1951 dostal aeroklub ďalšie lietadlá, a to Z–23 Honza OK-5686, LG-125 Šohaj OK-0649, naviják Stratílek a taktiež motorové lietadlo Piper OK-ZKJ. V tomto roku sa začali do aeroklubu prihlasovať ďalší záujemcovia o lietanie. Schôdze aeroklubu sa konali v učňovskej škole, kde sa riešili plány do budúcna a rôzne návrhy. Na jednej schôdzi padol návrh usporiadať leteckú výstavu. Začali sa zbierať výstavné exponáty. Začiatkom roku 1952 sa táto výstava aj uskutočnila v malej sále Domu osvety. Výstava sa tešila veľkému záujmu a z jej výťažku sme kúpili staré malé nákladné auto Tatra–30. Toto auto sme niekoľko mesiacov opravovali u Jožka Pochybu na dvore. Dá sa povedať, že pri tejto práci sa veľmi utužil náš kolektív.

V jarných mesiacoch sme sa pripravovali na praktické zahájenie výcviku. Dňa 9. 5. 1952 bolo zahájené praktické lietanie na klzáku Z – 23 Honza. Prvé štarty po nácviku balancovania boli iba šmyky. Prví žiaci školení už v Prievidzi boli Jozef Pochyba, Jaroslav Vavro, Rudolf Domanec, Tonka Píšová, Ladislav Glesk, Vladimír Vida a Jozef Šnirc. Až do leta pokračoval výcvik na Z–23 krátkymi skokmi. Letisko sa stále budovalo, takže lietania bolo veľmi málo a roboty stále dosť. Pri lietaní, alebo lepšie povedané pri skokoch na Z–23 nebola núdza o poškodenie klzáka. Medzi tým sme dostali z Nitry ďalší klzák Z–23 OK-5619. Aj mne sa stalo, že sa mi podarilo poškodiť klzák, bolo mi do plaču, ale náčelník Glesk to vyriešil tak, že mi povedal: „ Jožo cesta do oblakov je tŕnistá“. Poškodený klzák sme zaviezli na Straník, kde bola opravovňa vetroňov. Veľmi prospešné bolo priateľstvo Jozefa Gleska s pracovníkmi opravovne, najmä s vedúcim Gustávom Šmehýlom, ktorí nám vždy v priebehu týždňa poškodený klzák opravili. Cesty na Straník bývali vždy veľké dobrodružstvo, išli sme celá partia a o skvelé zážitky nikdy nebola núdza. Na transporty nám slúžila naša Tatra. Keď nás bolo na korbe osem alebo aj viac, niekedy sme dokázali za jazdy našu Tatru tak rozkývať, že Jožko Pochyba, ktorý šoféroval sa nahneval a hodil doklady o zem a vyhlásil, ťahajte si sami. Našťastie ho to za chvíľu prešlo.

V lete 1952 sme dostali dvojmiestny vetroň VT-52 Kranych, pre ktorý sme boli v Košiciach. Samotnej ceste do Košíc predchádzali veľké prípravy našej Tatry. Ešte celú noc pred odjazdom sme v dielni u Juraja Leporisa vyrábali nové bočnice. Celá akcia transportu trvala tri dni, ale zážitky z tejto dobrodružnej cesty stáli zato. Po preprave vetroňa do Prievidze sme na ňom pokračovali vo výcviku.

Rozšírili sa rady o ďalších adeptov lietania. Inštruktorom nám bol Štefan Michalík. Motoráry, Ján Bartoš, Vladimír Smetana, Peter Dubina, Anton Okres, Michal Borský, Rastislav Králik a Ján Gross, robili výcvik na lietadle Piper OK-ZKJ. Lietadlá Z-22 boli pre nejaké technické príčiny stiahnuté z prevádzky. Aeroklub v tom čase dostal ďalšie vetrone, bol to Z-24 Krajánek OK-3075 a VT-124 Galánka OK-1728.

V tomto období sme stále budovali letisko a málo sa lietalo. Preto sme vymysleli plán, že budeme lietať na druhý sviatok vianočný. Vlado Glesk, brat náčelníka Jozefa Gleska vzal kľúče od letiska. Rozhodli sme sa, že budeme lietať bez inštruktora Štefana Michalíka. Slávo Králik ako starší plachtár bol nášmu plánu naklonený. Pripravili sme klzák Z-23 Honza a napriek zlej dohľadnosti sme lietali tak, že medzi štartom a navijákom bol ďalší signalizátor. Všetko dobre dopadlo, všetci si polietali. Po 55 rokoch je dúfam táto letecká nedisciplinovanosť už premlčaná. Všetko zlé je na niečo dobré. Náčelník Glesk a inštruktor Michalík to akeceptovali a potom sme lietali aj v zime, keď boli mínusové teploty.

Na jar 1953 sme dolietali nejaké štarty na Kranychu a nasledovali sólo lety na Krajánku. V tom čase sme lietali dosť intenzívne. Veľkú daň za neskúsenosť sme zaplatili haváriou vetroňa Galánka, na ktorom havaroval Rudo Frimmel tak, že toľko krúžil až zachytil krídlami o dreváreň poslanca Mjartana. V máji a júni 1953 boli prievidzskí plachtári na kurze výkonného lietania v UPŠ Vrchlabí. V máji sa zúčastnili R. Králik, J. Pochyba a V. Glesk, v mesiaci júni Š. Michalík, J. Vavro, J. Šnirc a R. Frimmel. Z dnešného pohľadu je to úsmevné, pretože okrem Š. Michalíka sme mali v priemere nalietané asi 6 hodín. Vo Vrchlabí sme lietali veľmi intenzívne tak, že každý z nás dolietal do 25 hodín, čo bolo potrebné na preškolenie sa na VT-25 Šohaj. Mne sa podarilo aj zkufrovať do Poľska.

V priebehu roku 1953 začal nábor do radov aeroklubu. Prihlasovali sa chlapci a dievčatá z učilíšť NCHZ a baní. Dostali sme nový dvojmiestny vetroň LF-109 Pionýr OK-3201, nový naviják H-2 a vetroň Z-24 Krajánek OK-3009. V tomto roku sa lietalo veľmi intenzívne. Rok 1953 bol poznačený aj katastrofou vetroňa Z-24 OK-3097, ktorá sa stala v mesiaci júli, keď pri navijákovom štarte havaroval náš kamarát Vlado Vida a haváriu neprežil. Táto udalosť veľmi preriedila rady našich členov. Znovu sme začali lietať až v septembri. Pokračovali sme na vetroňoch Pionýr a Krajánek. Navijákovú prevádzku nám veľmi uľahčil traktor Ferguson, ktorý sme si s Jožkom Pochybom požičali od riaditeľa STS, kde sme obaja pracovali. Dvakrát sme si ho požičali a dvakrát vrátili. Na tretíkrát sme ho takticky zabudli vrátiť a tak nám zostal natrvalo.

Rok 1954 sme zahájili s veľkým elánom a už vo februári sme lietali veľmi intenzívne, lebo nám náčelník Glesk oznámil, že v máji nás čakajú inštruktorské skúšky. 14. mája sme inštruktorské skúšky absolvovali v Partizánskom. Týchto skúšok sa zúčastnili R.Králik, V.Glesk a J. Šnirc. Po absolvovaní inštruktorských skúšok sa naplno rozbehol elementárny výcvik. Najväčšiu zásluhu na tom mal R.Králik, ktorý dokázala presedieť v Pionýri celé dni.

V priebehu roku 1954 sme dostali do aeroklubu lietadlo Z-381 Biker. Toto lietadlo bolo schopné robiť už aj aerovleky. Dostali sme aj nákladné auto Praga RN a traktor Z-25, ktorý sme boli prevziať v Brne. Dňa 14.8. 1954 som bol s náčelníkom J. Gleskom prevziať v Chocni nového Pioniera OK-4017, v ktorom sme v aerovleku preleteli do Prievidze. Mali sme už na lietanie dvoch Pionierov a školenie nových žiakov úspešne napredovalo.

Výkonné lietanie bolo vtedy zamerané na lety na čas. Mali sme na lietanie dva vetrone Šohaj VT-125 OK-0649 a OK-0718. V letných mesiacoch sme sa zúčastňovali aj brigád na susednom majeri. Stávalo sa, že aeroklubáci zastali prácu pri celej mláťačke. Letisko sa stále budovalo, kto prišiel robotu mal vždy zaistenú. Zakopávala sa cisterna na benzín, začal sa stavať drevený hangár a robila sa tiež oprava cesty na letisko. Vlastnoručne sme boli lámať kameň v Englišovom kameňolome na opravu cesty. V tomto roku sme tiež postavili klubovňu, kde sme dokonca poriadali večierky s tancom.

Sú to krásne spomienky, nedá sa zachytiť všetko čo sa robilo a ani mená všetkých, ktorí boli pri tom.

Autor: Jozef Šnirc starší